Kamaráti moji, mám to ja hnusný život – ráno musím vstávať o štvrtej, teda iba vtedy, ak ma stará nezobudí skôr, že sa jej zachcelo pospomínať na starie časy, potom behom umýť, obliecť, niečo v rýchlosti pojesť – no pripadám si ako ten taliansky trubiroh, jak ho to len volajú – aha, Fantozzi – ešte šťastie, že nemám doma také strašidlo. A potom utekať na autobus, že by som do roboty stihol.
Ináč, toho nášho šoféra mám celkom rád, rúči chlap to je, aj vám vynadá, niekedy medzi dvere privrzne, alebo ich ani neotvorí a vy na neho musíte vrieskať cez celý autobus ako niektorí dementi na futbale – čo už, je aký je. Jazda s ním, to vám je bohová sranda, cítite sa ako na mori a nemusíte sa preto trepať do Chorvátska či Talianska – hádže to s vami z jednej strany na druhú, dopredu a dozadu, zrýchľuje ako Schumacher a brzdí sťa moja svokra, keď som jej pripomenul, že mi niečo dlží – už som ju pol roka odvtedy nevidel. Proste – zábava na ráno ako vyšitá.
Minule vrieskal na jednu tetku, aby vraj zavreli okno, že on má klimatizáciu. Tak som mu trúbe, pripomenul, že síce ju má, ale stále vypnutú – asi šetrí naftu do svojho črepu, ktovie. Odul sa vám ako krava, keď sa nažere ďateliny a odvrkol, že sa nemusím voziť, ak sa mi nepáči. Ej veru, ale ja som sa nedal a poradil mu, že má ísť k fotografovi, dať sa odfotiť s tým kruhom okolo kotrby, viete ako majú svätí a zavesiť pred každí dvere, že by cestujúci bili čelom o podlahu z vďaky, že sa môžu cítiť počas jazdy ako kozmonauti v bezváhovom stave. Po tom radšej sklapol, lebo videl, že mi stúpa červená do gebule, asi sa zľakol, že by jemu nešla z nosa, ktovie …
Ináč, je to sranda – za cenu dnešného lístka do roboty by som kedysi zašiel do Bratislavy, len poriadky a maniere zostali ako po starom. Cestovný poriadok máme na zastávke pre jasnovidcov, viete to je ten, čo mu tá dôležitejšia polovica chýba, lebo jeden hňup ho strhol a iný sa vykašlal nalepiť znova, asi si myslí, že čo nie je, to si domyslíme. Je tam tak už dva roky, či koľko – a veru, pravdu mal, zvykli sme si, občas je to dobré na kondičku, keď si babka s taškami v ruke trochu zašprintuje a aj sranda je, no nie ?
Máme dokonca aj krytú zastávku, dokonca aj s vôňou prírody, lebo niekto asi narýchlo nevedel nájsť pole, či nejaký kriak /bodaj by nie, keď sa všade iba stavia/, a tak to urobil do kúta tej búdy. Takže, čo hoc aj leje, všetci stojíme pekne pod širákom, však možno podrastieme, no nie ? Lebo poviem vám, kamaráti moji, v tej búde je taký smrad, že by aj tchora naplo … veď viete.
A mimochodom, mali by sme tento náš štát veľmi ľúbiť, ako on myslí na naše zdravie. Bo by sme si zadky veľmi nevozili a náhodou nezleniveli, mašina ide k nám ráno, naobed a večer … a šmitec. Inokedy ? A načo, však je to do mesta iba tri kilometre. Aj sme boli za starostom, aby sa niečo urobilo, ale ten iba mávol rukou – vraj dnes majú všetci motor a tí, čo nemajú, nech si kúpia. A nepotrebujú viac autobusov. Teda, chcel by som vidieť nášho suseda, ako by šoféroval, lebo ten vám je taký škuľavý, že minule na futbale ani z dvoch krokov bránu netrafil, a to vám je taký mladý šarvanec, ledva mu piaty krížik na chrbte minul.
No nič, za chvíľu nám ide autobus, bude zase švanda, možno ako naposledy, keď babka z horného konca pristáli na palubovke pri šoférovi, keď brzdil na zastávke. Veru, keby bol vtedy otvoril dvere, nemusíme čakať dve minúty, kým babka vystúpia – boli by už dávno vonku.
Pekne, usmevne, vtipne a aj smutne ...
Celá debata | RSS tejto debaty