… ach ten náš život pomotaný ….

Teda poviem vám, vážení spoluobčania, tu sa naozaj nedá normálne existovať. Ale posúďte sami – keď som skončil strednú školu, išiel som rovno pracovať, hoci mama hovorili – urob si vysokú, budeš sa mať lepšie.

A tak som išiel na stavbu, k vedúcemu na pokec – teda pohovor. Bol vám to milý človek, hneď odstrčil nabok stoličku, aby ma lepšie videl, aj pohostinný – však si nalial za štamperlo, aby mu v hube nevyschlo, a ani ma nenechal dlho stáť – iba do konca pohovoru. Naveľa mi strčil pod nos zmluvu, viete, ten kus papiera čo kúpite hocikde v papiernictve na rohu, a to na dobu určitú, či ako to pomenoval. Tak som to hrdo podpísal a išiel pracovať.

Mamka síce povedali, že taká zmluva nanič, ale ja som začal zarábať a bol som na to hrdý. Do roboty ráno o šiestej, domov večer takisto. Groše som dostával pravidelne, teda občas síce meškali, ale iba preto, že šéfovi niekto nezaplatil načas a nebude predsa kvôli robošom siahať na svoju železnú rezervu, alebo predávať jachtu, no nie ? Aj babu som si našiel a po čase nadškrkla, že veru by sme mohli aj spolu bývať. Šak prečo nie, zmluva sa pravidelne podpísala nová, groše sú, vybavíme hypotéku a bude, dumal som. A tak sme začali behať po bankách. Všade nás vítali úsmevom, ale keď som hrdo vytiahol svoju zmluvu, prečítali a krútili hlavou, že to nejde, lebo nemám stálu prácu. Akože nemám, načertil som sa, však skoro desať rokov makám u toho istého. Nevybavili sme nič. Baba ma nechala, našla si iného kamoša, vraj takého, čo robotyu nemá – nechce.

A zase som býval s mamkou. Tak som si vydumal, že si ja urobím vysokú školu a budem učiteľ. Poviem vám, ľudkovia moji, to bola teda drina – cez deň v robote a večer ešte škola. Ale, vydržal som to, a dostal diplom. Mamka boli hrdí, vraj doma máme kantora. Nosili sa ako pávica po celej dedine. Vzdelanie treba využiť a tak som začal hľadať miesto účiteľa. Ej, všade ma vítali, keď som prišiel, lebo vraj chlapov majú málo, ale ako kukli na môj diplom, povedali ozveme sa a neozvali. To tak desať – dvanásťkrát. Naštvalo ma to, šiel som do obchodu, kúpil vodku a začal ten zdrap papiera študovať, čože na ňom tí trpáci vidia, že ma nechcú. Teda, poviem vám, hoci som sa do obchodu ešte dva razy vrátil, a strašne ožral, neprišiel som na to. Ráno somm sa zobudil v Alinovej búde /náš pes/ a rozhodol, že pôjdem kuknúť na úrad práce, či niečo nemajú.

Ha, miest učiteľa bolo veľa, ale všade poznámka, že absolventov univerzity, kde som ja chodil – nechcú. Tak mi svitlo a išiel som sa spýtať tej zmaľovanej fuchtle v kancelárii, prečo nás nechcú. Tá sa začala smiať ako šibnutá, vraj na tej škole sa diplomy predávajú ako vajcia u nás v obchode. Naštvalo ma to a pobral som sa za tým chlapíkom, viete s tým deklom na hlave, čo mi diplom dával a chytil ho pod krk, čo mi to za moju drinu dal – však je to na prd. Von ma vyviedli policajti a dali pokutu, vraj za rušenie poriadku či čoho.

A tak som sa zase ožral. Nie, terazky som sa v búde nezobudil, ale celá dedina sa mi smiala, lebo som vraj požiadal o ruku našu susedu. Teda, nič proti nej, ale predsa len som musel byť riadne zmotaný, lebo ona má bližšie k stovke ako ja k štyridsiatke, no nič. Ani tak, ani tak – v hlave sprostej mi napadlo, že žena nebude, deti nebudú, dom nebude – načo žiť. I vzal som mamke štránok na prádlo, že sa idem do lesa zavesiť.

Prebral som sa o tri dni v nemocnici a došiel akýsi felčiar, čo mi povedal, že nebudem nikdy chodiť, lebo sa štránok rozdrapil a dr… som na nejaký šuter chrbtom, či čo. Za tri mesiace ma doviezli domov na vozíku, a teraz čo ? Mamka behali po papiere na invalida, jedna fuchtľa na úrade povedali, že ešte môžem pracovať, len si mám hľadať a dali mi také groše, že ani umrieť, ani žiť. Po nejakom mesiaci došiel akýsi panák, vraj by ma vzali na bezbariérovú školu za učiteľa, či ako tomu hovoria. Tak, keď som kripel, ani diplom z tej diery už nevadil – tak som sa naštval, že som chcel po ňom niečo hodiť, ale stôl neudvihnem jednou rukou a fľaše bola škoda, ešte bolo v nej pivo.

Čo vám poviem – učím na tej škole, sedím na nete a píšem jednej babe, čo má dve decká a muž jej zdrhol, lebo si našiel mladší model. Poslala mi aj fotky a to tá, čo ma kedysi nechala pre hypotéku. Ona ešte nevie, s kým píše, ale vraj má rada inteligentov a učitelia vraj nie sú hlúpi. A vraj nevadí ani to, že som kripel.

Čo vám poviem – aspoň na niečo mi ten zdrap predsa len bol, nie ?