Teda, ľudkovia moji, zišli sme sa aj s bandou u Fera v karčme, aby sme prerokovali možnosti šetrenia nás, teda dôchodcov, nech štát vie, ako si ho vážime. Fero doniesol fľašku trúnku, a povedal, že i on sa pridá, bo do dôchodku má blízko.
Teda, ako povedali redaktori jedných novín, ktoré stále modrákom do perdele lezú, vraj už nebudú také štedré dôchodky, ako teraz. Priznám sa, aj budem rád, bo ten luxus, čo mi zostane po zaplatení elektriky a vecí okolo domu, už nevládzem znášať – denne tri rožky, maslo a jedna paradajka, každú druhú nedeľu mäso, čo nájdem v odpade u Miša – mäsiara a raz ročne zákusok – skutočne som sa ja akosi rozožral.
A tak sme teda začali hútať, čoho sa vzdáme. Gejza povedal, že by sme mohli prestať dýchať, ale Mišo ho hneď zahriakol, či vie, aký je dnes funus drahý, ešte horšie by sme urobili. Imro, ten škuľavec z horného konca, čo sekunďákom brýle oliate nosí, lebo na nové nemá, povedal, že by sme mohli snáď tej rajčiny sa vzdať, ale Tóno zakričal, že on nechce skapať na skorbut, či ako sa to volá, to čo námorníci mávajú.
Teda, pri druhej fľaši trúnku sme dumali, že sa vzdáme účasti na privatizácii, však aj tak nie je čo ukradnúť, a pôjdeme príkladom. Prijali sme to teda jednohlasne. Ja som navrhol, aby sme skúsili aj nejakú dietu, ale Jožo povedal, že už teraz gate nosí olepené páskou, aby mu na riti držali, a vraj naposledy si ho doktor pomýlil s tým snímkom, čo robia v nemocnici a chcel ho zavesiť na ten stroj, čo to osvieti, on vraj chudnúť nebude. Mišo navrhol, aby sme prestali chlastať, ale Fero ho hneď šľahol pollitrákom po kotrbe, že to nebude ani tá daň – spotrebná – a bude ešte menej.
Hja, zhodli sme sa pri piatej fľaši, nezávidíme brýľošovi, hľadať ako šetriť, keď ani my nevieme nájsť voľné fondy. Istô je jedno, skôr sa my vzdáme jednej paradajky čo na deň máme, než by si chudák poslanec odriekol jednu z kila, veď už by nemal celé kilo a to nedobre. Jano spomenul, že najviac grošov žerú doktori, a teda nebudeme tam chodiť, ale Gejza má veľa cukru – ako v krvi, nie komore – takže ani to neprešlo.
A tak, keďže Fero karčmu zatváral, pobrali sme sa domov. Šikoval nás pre istotu obecný pandúr, aby sme si náhodou nezmysleli totke Javorskej pod oknom spievať svadobné piesne, keď jej muž včera odišiel na pravdu božiu. Tu Tóna napadlo, že i pandúrov by mohlo byť menej, a hlavne, u nás na valale by mohli cez hlavnú aj chodiť pešo, ale pandúr ho okríkol, či si on bude na takej dlhej trati – teda skoro dvesto metrov – topánky a nohy drať. Pravdu má, uznali sme, tie otočky späť by položili jeho rozpočet.
No nič, zaliezli sme domov spať. Ráno, keď som pošiel do obchodu, začal som hneď šetriť, bo vedúca nemala rajčiny a ceny mierne stúpli, takže nie tri, ale iba dva rožky denne budem žrať a maslo … i v kuchárke ovoniam, pohľadom pohladím. Hja, ale nám je dobre …