… ach ten náš život pomotaný ….

Aj chlaúpci nás, oné, potešili, bojovali do konca. Len jedno nám v karčme cez kotrbu chodilo, akých futbalistov asi v Macedónsku majú, keď nás tak trápila tá parta komediantov, čo prišla.

To, teda ako nemyslíme v zlom, ale ako hutoril Fero z hornieho konca, podľa neho to neboli futbalisti, ale herci, ktorí sa vyžívajú v tých, akože to hovoria, sadomasochistických praktikách. Furt sa len váľali po zemi, akoby ich sekerou trafil, ináč Dežo navrhoval, že by sa mali zmeniť pravidlá a rozhodca by mal nosiť pri sebe kolt, ako na ranu z milosti, že by sa simulant netrápil.

Ale tento Jano ho zahriakol, vraj si nevie predstaviť, kto by v takom Portugalsku, či na Balkáne za rok dva futbal hral, keď by ich všetkých, akože omilostili.

No nič, poďme na tie vážnejšie veci – starosta v dedine prejavili chudobnému Slovensku účasť a navrhli prídelové lístky. Vraj v zmysle súčasných noriem by sa prideľovalo podľa postavenia – tak napríklad predseda vlády by dostával na prídel aj kvalitné mäso, roboši iba chlieb – však treba rozlíšiť, kto sa viac nadrie, no nie ? Dedina sa však rozhádala, lebo sa ozvali rovnejší z osady konča výšného konca, že podľa tej matematiky by oni mali iba vzduch na lístok a teda sa diskriminovať akože nedajú – predsa teraz na starie kolená nezačnú dvadsaťroční pracovať, no nie ?

A tak sme sa nakoniec iba kolektívne ožrali – aspoň v tom sme za jedno a nerozbíjame partiu, čo na Slovensko i tak čudesný jav. Starosta bol tak zmontovaný, že od polnoci žiadal o ruku pokazenú lampu pred domom, ale asi sa nevyjadrila pozitívne, lebo ráno bola rozbitá.

Ako som povedal – kvalifikácia začala, aj tá naša – súťažíme, kto sa prechľasce na šampionát, lebo v iných veciach sa nedohodneme. Skoro ako naša vláda – keby chlastali, nemusia šetriť, lebo by nevládali kradnúť, no nie ?

Teda, ľudkovia moji, zišli sme sa aj s bandou u Fera v karčme, aby sme prerokovali možnosti šetrenia nás, teda dôchodcov, nech štát vie, ako si ho vážime. Fero doniesol fľašku trúnku, a povedal, že i on sa pridá, bo do dôchodku má blízko.

Teda, ako povedali redaktori jedných novín, ktoré stále modrákom do perdele lezú, vraj už nebudú také štedré dôchodky, ako teraz. Priznám sa, aj budem rád, bo ten luxus, čo mi zostane po zaplatení elektriky a vecí okolo domu, už nevládzem znášať – denne tri rožky, maslo a jedna paradajka, každú druhú nedeľu mäso, čo nájdem v odpade u Miša – mäsiara a raz ročne zákusok – skutočne som sa ja akosi rozožral.

A tak sme teda začali hútať, čoho sa vzdáme. Gejza povedal, že by sme mohli prestať dýchať, ale Mišo ho hneď zahriakol, či vie, aký je dnes funus drahý, ešte horšie by sme urobili. Imro, ten škuľavec z horného konca, čo sekunďákom brýle oliate nosí, lebo na nové nemá, povedal, že by sme mohli snáď tej rajčiny sa vzdať, ale Tóno zakričal, že on nechce skapať na skorbut, či ako sa to volá, to čo námorníci mávajú.

Teda, pri druhej fľaši trúnku sme dumali, že sa vzdáme účasti na privatizácii, však aj tak nie je čo ukradnúť, a pôjdeme príkladom. Prijali sme to teda jednohlasne. Ja som navrhol, aby sme skúsili aj nejakú dietu, ale Jožo povedal, že už teraz gate nosí olepené páskou, aby mu na riti držali, a vraj naposledy si ho doktor pomýlil s tým snímkom, čo robia v nemocnici a chcel ho zavesiť na ten stroj, čo to osvieti, on vraj chudnúť nebude. Mišo navrhol, aby sme prestali chlastať, ale Fero ho hneď šľahol pollitrákom po kotrbe, že to nebude ani tá daň – spotrebná – a bude ešte menej.

Hja, zhodli sme sa pri piatej fľaši, nezávidíme brýľošovi, hľadať ako šetriť, keď ani my nevieme nájsť voľné fondy. Istô je jedno, skôr sa my vzdáme jednej paradajky čo na deň máme, než by si chudák poslanec odriekol jednu z kila, veď už by nemal celé kilo a to nedobre. Jano spomenul, že najviac grošov žerú doktori, a teda nebudeme tam chodiť, ale Gejza má veľa cukru – ako v krvi, nie komore – takže ani to neprešlo.

A tak, keďže Fero karčmu zatváral, pobrali sme sa domov. Šikoval nás pre istotu obecný pandúr, aby sme si náhodou nezmysleli totke Javorskej pod oknom spievať svadobné piesne, keď jej muž včera odišiel na pravdu božiu. Tu Tóna napadlo, že i pandúrov by mohlo byť menej, a hlavne, u nás na valale by mohli cez hlavnú aj chodiť pešo, ale pandúr ho okríkol, či si on bude na takej dlhej trati – teda skoro dvesto metrov – topánky a nohy drať. Pravdu má, uznali sme, tie otočky späť by položili jeho rozpočet.

No nič, zaliezli sme domov spať. Ráno, keď som pošiel do obchodu, začal som hneď šetriť, bo vedúca nemala rajčiny a ceny mierne stúpli, takže nie tri, ale iba dva rožky denne budem žrať a maslo … i v kuchárke ovoniam, pohľadom pohladím. Hja, ale nám je dobre …

Kamaráti moji, mám to ja hnusný život – ráno musím vstávať o štvrtej, teda iba vtedy, ak ma stará nezobudí skôr, že sa jej zachcelo pospomínať na starie časy, potom behom umýť, obliecť, niečo v rýchlosti pojesť – no pripadám si ako ten taliansky trubiroh, jak ho to len volajú – aha, Fantozzi – ešte šťastie, že nemám doma také strašidlo. A potom utekať na autobus, že by som do roboty stihol.

Ináč, toho nášho šoféra mám celkom rád, rúči chlap to je, aj vám vynadá, niekedy medzi dvere privrzne, alebo ich ani neotvorí a vy na neho musíte vrieskať cez celý autobus ako niektorí dementi na futbale – čo už, je aký je. Jazda s ním, to vám je bohová sranda, cítite sa ako na mori a nemusíte sa preto trepať do Chorvátska či Talianska – hádže to s vami z jednej strany na druhú, dopredu a dozadu, zrýchľuje ako Schumacher a brzdí sťa moja svokra, keď som jej pripomenul, že mi niečo dlží – už som ju pol roka odvtedy nevidel. Proste – zábava na ráno ako vyšitá.

Minule vrieskal na jednu tetku, aby vraj zavreli okno, že on má klimatizáciu. Tak som mu trúbe, pripomenul, že síce ju má, ale stále vypnutú – asi šetrí naftu do svojho črepu, ktovie. Odul sa vám ako krava, keď sa nažere ďateliny a odvrkol, že sa nemusím voziť, ak sa mi nepáči. Ej veru, ale ja som sa nedal a poradil mu, že má ísť k fotografovi, dať sa odfotiť s tým kruhom okolo kotrby, viete ako majú svätí a zavesiť pred každí dvere, že by cestujúci bili čelom o podlahu z vďaky, že sa môžu cítiť počas jazdy ako kozmonauti v bezváhovom stave. Po tom radšej sklapol, lebo videl, že mi stúpa červená do gebule, asi sa zľakol, že by jemu nešla z nosa, ktovie …

Ináč, je to sranda – za cenu dnešného lístka do roboty by som kedysi zašiel do Bratislavy, len poriadky a maniere zostali ako po starom. Cestovný poriadok máme na zastávke pre jasnovidcov, viete to je ten, čo mu tá dôležitejšia polovica chýba, lebo jeden hňup ho strhol a iný sa vykašlal nalepiť znova, asi si myslí, že čo nie je, to si domyslíme. Je tam tak už dva roky, či koľko – a veru, pravdu mal, zvykli sme si, občas je to dobré na kondičku, keď si babka s taškami v ruke trochu zašprintuje a aj sranda je, no nie ?

Máme dokonca aj krytú zastávku, dokonca aj s vôňou prírody, lebo niekto asi narýchlo nevedel nájsť pole, či nejaký kriak /bodaj by nie, keď sa všade iba stavia/, a tak to urobil do kúta tej búdy. Takže, čo hoc aj leje, všetci stojíme pekne pod širákom, však možno podrastieme, no nie ? Lebo poviem vám, kamaráti moji, v tej búde je taký smrad, že by aj tchora naplo … veď viete.

A mimochodom, mali by sme tento náš štát veľmi ľúbiť, ako on myslí na naše zdravie. Bo by sme si zadky veľmi nevozili a náhodou nezleniveli, mašina ide k nám ráno, naobed a večer … a šmitec. Inokedy ? A načo, však je to do mesta iba tri kilometre. Aj sme boli za starostom, aby sa niečo urobilo, ale ten iba mávol rukou – vraj dnes majú všetci motor a tí, čo nemajú, nech si kúpia. A nepotrebujú viac autobusov. Teda, chcel by som vidieť nášho suseda, ako by šoféroval, lebo ten vám je taký škuľavý, že minule na futbale ani z dvoch krokov bránu netrafil, a to vám je taký mladý šarvanec, ledva mu piaty krížik na chrbte minul.

No nič, za chvíľu nám ide autobus, bude zase švanda, možno ako naposledy, keď babka z horného konca pristáli na palubovke pri šoférovi, keď brzdil na zastávke. Veru, keby bol vtedy otvoril dvere, nemusíme čakať dve minúty, kým babka vystúpia – boli by už dávno vonku.

Teda poviem vám, vážení spoluobčania, tu sa naozaj nedá normálne existovať. Ale posúďte sami – keď som skončil strednú školu, išiel som rovno pracovať, hoci mama hovorili – urob si vysokú, budeš sa mať lepšie.

A tak som išiel na stavbu, k vedúcemu na pokec – teda pohovor. Bol vám to milý človek, hneď odstrčil nabok stoličku, aby ma lepšie videl, aj pohostinný – však si nalial za štamperlo, aby mu v hube nevyschlo, a ani ma nenechal dlho stáť – iba do konca pohovoru. Naveľa mi strčil pod nos zmluvu, viete, ten kus papiera čo kúpite hocikde v papiernictve na rohu, a to na dobu určitú, či ako to pomenoval. Tak som to hrdo podpísal a išiel pracovať.

Mamka síce povedali, že taká zmluva nanič, ale ja som začal zarábať a bol som na to hrdý. Do roboty ráno o šiestej, domov večer takisto. Groše som dostával pravidelne, teda občas síce meškali, ale iba preto, že šéfovi niekto nezaplatil načas a nebude predsa kvôli robošom siahať na svoju železnú rezervu, alebo predávať jachtu, no nie ? Aj babu som si našiel a po čase nadškrkla, že veru by sme mohli aj spolu bývať. Šak prečo nie, zmluva sa pravidelne podpísala nová, groše sú, vybavíme hypotéku a bude, dumal som. A tak sme začali behať po bankách. Všade nás vítali úsmevom, ale keď som hrdo vytiahol svoju zmluvu, prečítali a krútili hlavou, že to nejde, lebo nemám stálu prácu. Akože nemám, načertil som sa, však skoro desať rokov makám u toho istého. Nevybavili sme nič. Baba ma nechala, našla si iného kamoša, vraj takého, čo robotyu nemá – nechce.

A zase som býval s mamkou. Tak som si vydumal, že si ja urobím vysokú školu a budem učiteľ. Poviem vám, ľudkovia moji, to bola teda drina – cez deň v robote a večer ešte škola. Ale, vydržal som to, a dostal diplom. Mamka boli hrdí, vraj doma máme kantora. Nosili sa ako pávica po celej dedine. Vzdelanie treba využiť a tak som začal hľadať miesto účiteľa. Ej, všade ma vítali, keď som prišiel, lebo vraj chlapov majú málo, ale ako kukli na môj diplom, povedali ozveme sa a neozvali. To tak desať – dvanásťkrát. Naštvalo ma to, šiel som do obchodu, kúpil vodku a začal ten zdrap papiera študovať, čože na ňom tí trpáci vidia, že ma nechcú. Teda, poviem vám, hoci som sa do obchodu ešte dva razy vrátil, a strašne ožral, neprišiel som na to. Ráno somm sa zobudil v Alinovej búde /náš pes/ a rozhodol, že pôjdem kuknúť na úrad práce, či niečo nemajú.

Ha, miest učiteľa bolo veľa, ale všade poznámka, že absolventov univerzity, kde som ja chodil – nechcú. Tak mi svitlo a išiel som sa spýtať tej zmaľovanej fuchtle v kancelárii, prečo nás nechcú. Tá sa začala smiať ako šibnutá, vraj na tej škole sa diplomy predávajú ako vajcia u nás v obchode. Naštvalo ma to a pobral som sa za tým chlapíkom, viete s tým deklom na hlave, čo mi diplom dával a chytil ho pod krk, čo mi to za moju drinu dal – však je to na prd. Von ma vyviedli policajti a dali pokutu, vraj za rušenie poriadku či čoho.

A tak som sa zase ožral. Nie, terazky som sa v búde nezobudil, ale celá dedina sa mi smiala, lebo som vraj požiadal o ruku našu susedu. Teda, nič proti nej, ale predsa len som musel byť riadne zmotaný, lebo ona má bližšie k stovke ako ja k štyridsiatke, no nič. Ani tak, ani tak – v hlave sprostej mi napadlo, že žena nebude, deti nebudú, dom nebude – načo žiť. I vzal som mamke štránok na prádlo, že sa idem do lesa zavesiť.

Prebral som sa o tri dni v nemocnici a došiel akýsi felčiar, čo mi povedal, že nebudem nikdy chodiť, lebo sa štránok rozdrapil a dr… som na nejaký šuter chrbtom, či čo. Za tri mesiace ma doviezli domov na vozíku, a teraz čo ? Mamka behali po papiere na invalida, jedna fuchtľa na úrade povedali, že ešte môžem pracovať, len si mám hľadať a dali mi také groše, že ani umrieť, ani žiť. Po nejakom mesiaci došiel akýsi panák, vraj by ma vzali na bezbariérovú školu za učiteľa, či ako tomu hovoria. Tak, keď som kripel, ani diplom z tej diery už nevadil – tak som sa naštval, že som chcel po ňom niečo hodiť, ale stôl neudvihnem jednou rukou a fľaše bola škoda, ešte bolo v nej pivo.

Čo vám poviem – učím na tej škole, sedím na nete a píšem jednej babe, čo má dve decká a muž jej zdrhol, lebo si našiel mladší model. Poslala mi aj fotky a to tá, čo ma kedysi nechala pre hypotéku. Ona ešte nevie, s kým píše, ale vraj má rada inteligentov a učitelia vraj nie sú hlúpi. A vraj nevadí ani to, že som kripel.

Čo vám poviem – aspoň na niečo mi ten zdrap predsa len bol, nie ?

Tak nejako pracuje špička našej krajiny. Ak treba niečo zakryť, čo nie je veľmi príjemné, obvykle sa vytiahne nejaký kostlivec zo skrine a podhodí nenápadne médiám, však aj tak sa vie, že jeho kariéra tým neutrpí, keďže na Slovensku je morálka dlhodobo na dovolenke.

Malo by nám vadiť, že niekto pracoval v ŠTB ? Skôr by nám malo vadiť, ak by sa ukázalo, že zneužíval postavenie. A napríklad nebol potrestaný. Pravdou je, a tú neprekrúti žiadny disident – fluktuant – klamár, že ŠTB bola rovnako zneužívaná, ako iné tajné služby v iných krajinách, a to na potreby mocných. Dialo sa to, deje sa a bude diať. Mocní neradi strácajú moc, čoho sú ukážkou aj bývalí odporcovia režimu, ktorí nesedeli preto, že nesúhlasili, ale skôr preto, že sa im nechcelo robiť. Česť výnimkám.

Ak by ma niečo z archívov bývalej tajnej služby skutočne zaujímalo, tak by to zrejme boli záznamy o dnešných mocných. Mnohí z nich sú totiž veľmi radi, že sa akosi stratili počas doby veľkého klamára Vlada, a teda sa nevie, čo naozaj robili.

Vŕta mi v hlave aj iná otázka – dodnes si pamätám, ako modrí klamári sľubovali, čo všetko urobia, ak nebude mať Vlado imunitu. Nemá ju a nedeje sa nič. Asi preto, že majú obavy, aby nevytiahol “stratené” spisy a neukázal ľuďom pravdu.

Zaujímala by ma aj skutočná pravda o tom, ako to bolo s prezidentovičom mladším a prečo nebol stíhaný za svoje kúsky. Rozum mi akosi navráva, že únos prospel iba jemu. Vyhol sa problémom a možno aj dlhoročnému väzeniu, ktovie.

Hm, je toho dosť, čo mi v hlave vŕta – napríklad, prečo nemusia vrátiť peniaze z nebankoviek tí, čo sa na nich naozaj nabalili, keď predsa pochádzali z trestnej činnosti. Iste viete, o kom to hovorím – rôzne televízie, časopisy, kde sa zjavovalo heslo – … zisk z rozumu /teda ako koho a pre koho/, a podobne. Ak totiž nadobudne bežný občan prospech /majetok/ z niečoho, čo súvisí s nejakou trestnou činnosťou, vezmú mu to. Alebo aj mídiá majú veľa špiny v skrini na mocných ? Ktovie ….

Hm, spravodajstvo na Slovensku je naozaj SMETISKO !!!!

Nemám veľmi behavú robotu, skôr pokojnejšiu. Kedysi, za onej éry mi vydržali jedny topánky bez problémov aj rok. Kedysi …. Dnes je to inak. Nie, čínsky šmejd na mrzačenie nôh nekupujem, snažím sa vyberať kvalitne.

A tak som si pred mesiacom kúpil topánky za necelých sedemdesiat euráčov, lebo vyzerali celkomm fajn a boli značkové – ten ujo tu kedysi písal históriu. A čo dnes ráno nevidím ? Podrážka sa rozsýpa, opätok je na odpadnutie … hybaj ich reklamovať. I prišla teta vedúca, pozerá na topánky a na blok, potom na mňa a nakoniec prehodila – viete, to nie sú topánky na časté, denné nosenie … Pozerám ja na ňu, potom som zobral také isté z regálu a pýtam sa – a oné, kdeže to píšu, že to len topánky do výkladu či kostola ???

Celá predajňa zmrzla a potom sa všetci začali rehotať. Vedúca očervenela a už chcela vypisovať reklamačný lístok. Vravím jej – eee, žiadna reklamácia, chcem groše naspäť, u vás už kupovať nemienim, a druhé nechcem. Vraj, podľa zákona je to takto. Ja viem, odvetil som, takže si spravím foto topánok, zašlem na inšpekciu a nech to riešia oni.

Už chcela mávnuť rukou, nech si robím, čo chcem, keď ju upútalo akési číslo vnútri jednej topánky. Nedalo mi a kukol som aj ja – predtým som si nevšimol, že tam bolo perom napísané číselko a niečo za lomítkom. A vedúca zrazu – dobre, vrátime vám peniaze.

Doma mi známa povedala, že keď sa reklamuje, zvykne sa pripnúť, alebo ceruzkou napísať číslo reklamácie. Hm, takže moje značkové škarbále už niekto zrejme nosil … Dajte si teda pozor aj vy.

Strýčko Skrblík pomaly vyťahuje opatrenia na ozdravenie rozpočtu, len všetky jeho plány akosi krívajú na jednu, ak nie obe nohy. Všetko, čo čítam, zasahuje výhradne jednu skupinu obyvateľstva, tú najchudobnejšiu.

Stále však nepočujem nič o tom, že by sa napríklad zrušili všetky daňové prázdniny, však dôvdo na to nepochybne máme. Nepočuť ani nič o tom, že by sa zastavili stimuly pre “investorov”, čo donesú trabanta a darom im príde mercedes. Týchto “nehanebných bastardov” akosi obchádza všetko.

Zrejme stoja nad zákonom a sú rovnejší, než domáci. Tí sa cítia vo vlastnej krajine ako na návšteve, kde si musia všetko vypýtať. A nedostanú nič. Hlavne, že je Skrblík spokojný. Denne naťahuje gamby v médiách a hrá sa na experta. Hoci, na tých rozumnejších pôsobí skôr ako obchodník so vzduchom.

Sociálne ministerstvo mi začína tiež pripomínať časy pod vládou strýca Kaňuka, ktorý slovo sociálny spoznal až v slovníku cudzích slov.

Ale, poďme späť k téme – prečo cudzincom vo vlastnom dome ? Včera sme išli po východnej diaľnici a stali sme sa nevdojak svedkami zaujímavého úkazu – hliadka zastavila niekoľko áut, medzi nimi aj nás a vykonávala bežnú kontrolu a samozrejme meranie rýchlosti. Pred nami stál nejaký Nemec, ktorý poriadne prešvihol rýchlosť /okolo nás preletel ako víchor/ a hneď za ním Slováčik vo fábii, ktorý tiež čosi pridal, ale iba pár kilometrov. Ako sme vyrozumeli z diskusie, Nemec išiel asi o tridsať kilo viac, a diskusia skončila – pohovorom a výstrahou. Slováčik zaplatil za pár kilometrov navyše – 60 €. Zrejme rovný a rovnejší – alebo zlyhal radar ?

Podobne to býva aj pri vybavovaní rôznych vecí na úradoch. Cudzincom lezie štát do zadnice a rozdáva ako zo svojho, naopak Slovák – hotová opica. Beháš ako cvok a vybavíš ? Guľové, alebo ešte menej. Ja to nikomu neberiem, ak má rád Nemcov, alebo Britov – nech ide medzi nich žiť. Ale tu sme doma na Slovensku, a teda mali by sme mať trochu navrch a nie naopak.

Čo vy na to ?

Posledná doba priniesla všetko možné, okrem iného aj pokrivené hodnoty. Je niekedy na vážne zamyslenie, čo dokážeme obdivovať a to neraz bez súdnosti. Ťažko odhadnúť, čím môže byť vzorom človek, skúšajúci drogy, meniaci partnerky, večne spitý a podobne.

Ak sa divíme deťom, ako sa chovajú, pozrime sa, čím ich kŕmime. Kultúra sa prakticky vytratila z nášho života, nahradilo ju akési podivné pozlátko, násilie, a ospevovanie ľudí, neustále podsúvané nahlúplymi reláciami typu Smotánka. Z každej strany sa na nás valí hnoj. Našťastie, debilná relácia o chybách “múdrych” skončila, a tak môžeme veriť, že nejaký čas neuvidíme dve historické relikvie, ako sa bavia na vlastnej úbohosti.

Nedávno som mal možnosť porovnať správy, vysielané v krajine, kde vládne podľa európskych kritérií diktatúra a tie naše. Neslobodné správy boli na začiatku ospevovaním veľkého vodcu /ako inak/ a jeho úspechov, potom nasledovali rôzne varovania, vytiahli sa ľudia, nepriateľskí režimu, a nakoniec bola hymna krajiny s obrazom vodcu v pozadí. Slobodné správy boli plné násilia, kritiky oponentov súčasnej vlády, a zakončené výberom zo športu v hlavnom meste /ostatní sme asi vydochli/. Rozdiel ? Skoro žiadny, s výnimkou toho, že po slobodných správach prišlo ospevovanie hlupákov, štetiek a “služobníkov” národa vo zvláštnej relácii, asi preto, aby sme vedeli, že vôbec žijú. Ich prínos pre národ je totiž nula.

Chlieb a hry – to bola zásada niektorých mocnárstiev. Vrátila sa, hoci oprášená a v inej forme. Je na zaplakanie, aké svinstvo nás obklopuje. Nehovoriac o tom, že aj tie hry nám pomaly berú, lebo verejno-právny služobník slúži sám sebe, hoci za peniaze všetkých.

Manželka ma často kritizuje za to, koľko peňazí skončí v rôznych náučných filmoch, dokumentoch a podobne. Nakoniec však sama uznáva, že obsahová stránka našich médií je tak úbohá, že ju často napadne, či to nie je zámer – osprosťovať národ rôznymi telenovelami, krvou a násilím, a odviesť tak pozornosť od toho, že vlastne nám vládnu banditi. Tupci, ktorých IQ na viac nestačí..

V každom prípade je smutné, keď sa na vás z rôznych časopisov a novín škerí denne ksich nejakej štetky, ktorá si nepamätá poriadne ani zoznam svojich bývalých, a na strane druhej sa skoro nikde nedozviete o skutočných osobnostiach – nielen doby súčasnej, ale aj tej minulej.

Ešte dobre, že sa toho nedožili dedko – vzali by štvorky vidly a už by to lietalo …

Namiesto premúdrelých nezmyslov by sa mali prijímať skutočne pozitívne opatrenia, aby sa dalo na Slovensku dôstojne a slušne žiť. Ak teda chceme šetriť, tak od podlahy.

Ako prvé by som zmenil volebné obvody a pravidlá volieb. Každý okres by bol zároveň obvodom, pričom do parlamentu by kandidovali osoby, nie strany. Miesto v parlamente by získal výhradne víťaz v danom obvode. Tým by sa aj zmenšil počet poslancov. Úspešnosť strán by sa určovala na základe počtu víťazných mandátov, pričom žiadny poslanec by nesmel zotrvať v parlamente viac ako dve volebné obdobia. /jednoduchý dôvod – neprináša žiadne pozitíva, ak tam sedia dlhšie, kto snáď pochybuje, nech si pozrie programy strán pred pätnástimi rokmi./

Poslancovi by patril iba symbolický plat 1 € mesačne a náhrada oprávnených výdavkov na činnosť. Na konci každého kalendárneho roka by dostali poslanci odmeny na základe účasti počas zasadnutí parlamentu – napr. 100 € / 1 deň zasadania.

Víťaznej strane vo voľbách na základe spočítania obvodov by automaticky pripadlo miesto predsedu vlády, parlamentu a hospodársky rezort. Ak sa chcú ostatní podieľať na výkone moci, nech sa naučia spolupracovať. Bežný človek si tiež nemôže vybrať, s kým pracuje.

Ministrom by mohol byť výhradne odborník v rezorte. Iba blbec môže obhajovať obsadenie postu v školstve ekonómom, alebo obrane šéfom hypermarketu. Už len čakám, kedy niekto navrhne pedofila učiteľom v škôlke. Na Slovensku je možné všetko.

Diery v rozpočte sa tiež dajú poplátať, ak namiesto pľutia po komunistoch využijeme veci, ktoré neboli zlé. Je smiešne, ak musíme dovážať zemiaky a zároveň na zamyslenie. Máme aj množstvo nezamestnaných – a na druhej strane rozbitých ciest. Namiesto bezbrehého vyplácania podpôr ich môžeme využiť na opravy.

Aj zdravotníctvo by malo viac financií, keby sme sa zbavili prebytočných poisťovní a byrokratov na teplých miestach, a všetky prostriedky sústredili. Blbcov, čo tvrdia, že zdravie je tovar, môžeme ubytovať v Pezinku. Sociálna poisťovňa by potrebovala riadnu kontrolu a vyvodenie dôsledkov, vrátane konfiškácie majetkov všetkých, čo ju tunelovali.

A tak by sme mohli pokračovať. V rámci dobrých vzťahov by sme mohli napríklad niektorej krachujúcej krajine únie darovať génia, čo slovenskú ekonomiku postavil na jednom odvetví. Určite by ho vítali – len neviem, či nie skôr nejakou palicou. Možno by to bolo aj zábavné, ktovie.

Keď mi kamarát pred nejakím časom spomenul, že nové radenie diskusií na blogu Pravdy je okrem iného aj akousi inkvizíciou, nechcel som veriť. Tvrdil, že diskusie k nevhodným témam, hlavne pre tzv. celebrity a politikov, sa niekedy jednoducho stratia. Sú nepohodlné.

Ajhľa, a čoskoro som sa presvedčil sám. Diskusia k téme, v ktorej som nazval rovnú daň somarinou sa stratila v prachu. Ani hodiny hľadania nepomohli. Stratila sa necelý deň po zverejnení na blogu. Prečo, to si môžem iba domýšľať. Isté však je, že niekomu zaťala poriadne hlboko.

Ktovie … pravda je niekde uprostred. V každom prípade som skoro spadol zo stoličky, keď som čítal komentár istého škrabala zo SME, ktorý napísal na záver svojho článku – … a preto prehral Fico voľby ….   zdá sa, že SME-tisko zverejní hocijakú lož, len pre prospech pravice.

Ktovie … iný škrabal, pre istotu z Plus 7 dní napísal, že sa máme hanbiť za odmietnutie pôžičky Grécku a spomenúť si, koľko sme čerpali z eurofondov, do ktorých prispievalo aj Grécko. Nuž, prispievalo, to je pravda. Len akosi zabudol spomenúť, koľko oné udatné Grécko vláčilo partnerov za nos, a ako ich ohrozilo svojou potemkinovou ekonomikou. To asi nebolo veľmi solidárne.

Môžeme sa hrať na čo len chceme – nezakryjeme pravdu, že všetky vlády, čo sme mali, boli iba cestou devastácie, rozkrádania, korupcie a ničenia. Členstvo v rôznych zónach ešte nie je dôvodov, aby sme platili za špekulácie eurovládcov, ktorí majú obavy z následkov svojej politiky. A už teraz sa boja mastného účtu, ktorý raz príde.

Napokon … pri pohľade na okolie Seneckých jazier sa vôbec nedivím tomu, ako vyzerajú naše Tatry a len čakám, čo si zase nejaký paznecht postaví … betónové haciendy na brehoch jazier len potvrdzujú, že namiesto deklových komunistov nám dnes vládnu nekultúrni idioti. K dokonalému obrazu gýču mi chýbajú už len minarety, ako si urobil istý milionár neďaleko Žiliny na svojej betónovej, betónom obkolesenej chatrči …

Hja, pekne sme osprosteli …